1. Stack volíš vtedy, keď nepotrebuješ, aby tá trieda žila dlhšie. Heap zasa v tých ostatných prípadoch.

2a. Inštancia objekt1 je alokovaná na stacku. Po opustení bloku je automaticky uvoľnená.
2b. Inštancia objekt2 je alokovaná v heape. Po opustení bloku zostáva v pamäti.
2c. Inštancia triedy je alokovaná na stacku, pričom v objekt3 je uložený smerník na túto inštanciu. Po opustení bloku je inštancia uvoľnená.

3. Pamäť uvoľňuješ vtedy, keď už s daným objektom nepotrebuješ pracovať. V C++ sa pamäť uvoľňuje automaticky len v prípade, že je objekt na stacku. Ak alokuješ v heape, tak musíš uvoľňovať podobne ako v Delphi.

4. shared_ptr použiješ vtedy, keď chceš, aby sa inštancia automaticky uvoľnila vtedy, keď ju už nikto nepoužíva. Vďaka počítaniu referencií sa pamäť uvoľní automaticky. Je to v podstate to isté, ako interfejsy v Delphi.

Kľúčovému slovu auto by som sa vôbec nevyhýbal. Namiesto zápisov typu "std::map<std::string, std::map<std::string, std::string> >::iterator it" vo for cykloch použiješ "auto it". V C++ by som práveže uprednostňoval všetky štandardné vlastnosti jazyka, ako sú shared_ptr, unique_ptr, move constructory a podobne. Keď to zvláda VS2013 a gcc, tak nie je čo riešiť.